Veľmi veľa ľudí sa zaujíma o techniku skladaných záberov. Pokúsim sa pridať nejaké moje postrehy k tejto téme. Na rovinu poviem že nie som práve nejaký profesionál, ktorý vie o tom všetko, lebo som s tým iba nedávno začal, ale skúsim aspoň po lopate vysvetliť aký je zásadný rozdiel medzi záberom poskladaným z mnohých fotiek a záberom na jeden cvak pri vysokej clone.

Každý klasický fotografický objektív obsahuje clonu a tým sa dá manipulovať s hĺbkou ostrosti. Pri makroobjektívoch je vysoká clona veľmi dôležitá, keďže chceme mať makro slušne ostré a so slušnou hĺbkou ostrosti. Samozrejme, dôležité je čo to vedieť aj o difrakcii, ktorá nám záber pekne znehodnotí. Pri vysokej clone začne byť záber vďaka difrakcii slabšie kontrastný a čím viac neostrý. Pri úplne vysokej clone, napríklad f45, je záber, podľa mňa, absolútne nepozerateľný a v podstate nepoužiteľný na väčší výtlačok ako na pohľadnicu. Preto treba vždy nájsť nejaký ten stred kde je ešte slušná kresba a aj hĺbka ostrosti je prijateľná. U mňa to väčšinou bolo pri makroobjektíve od clony f13 do f16. Clona f16 už bolo moje úplne maximum. Niektorí ľudia obľubujú clonu f22, pretože niektoré objektívy ešte dokážu celkom slušne vykresliť detaily aj na takejto clone a na papieri to vyzerá “že vraj” veľmi slušne (aj keď možno v počítači veľmi nie) Najlepší makroobjektív je preto taký, ktorý zvláda dobrú ostrosť aj pri vysokej clone keďže takto odfotíme slušnú fotku s dobrou hĺbkou ostrosti na jeden záber. Nijaký makroobjektív vám konkrétne neporadím, ale rád to nechám do diskusie, nech sa vyjadria ľudia so skúsenosťami s vlastným makroobjektívom.

Vždy sa však našli ľudia ktorí sa neuspokojili s takýmito výsledkami a potrebovali mať fotky ešte kvalitnejšie. Nie je nijaké tajomstvo, že každý objektív má nejakú clonu, na ktorej má najlepšiu ostrosť. Túto clonu treba objaviť a jej používaním dosiahneme najlepšie výsledky čo sa týka ostrosti, žiaľ hĺbka ostrosti je väčšinou veľmi malá, lebo táto clona je väčšinou veľmi nízka (od plne odcloneného objektívu do asi f4, hovorím iba o makroobjektívoch) Vtedy prichádza na radu finta, a tou je skladanie fotiek s touto malou hĺbkou ostrosti do jednej celej ostrej fotografie. Preto sa našiel nejaký múdry programátor, ktorý naprogramoval špeciálny program na skladanie fotiek. Funguje to vlastne tak, že človek nafotí na tejto “zázračnej” clone mnoho fotiek s vždy trocha posunutou hĺbkou ostrosti a program z nich vyselektuje iba ostré časti a zloží z nich jednu ostrú fotografiu. A tu sa dostávame k pointe toho, prečo je takéto fotenie odlišné od obyčajného fotenia s makroobjektívom na vysokej clone. Keďže človek sa snaží používaním tejto optimálnej clony dosiahnuť najlepšiu ostrosť, tak fotka je vlastne poskladaná z výborne ostrých záberov, aj keď s veľmi malou hĺbkou ostrosti. Z toho vyplýva, že takto vyskladaný záber má mnohonásobne väčšiu ostrosť a technickú kvalitu ako obyčajný makro-záber na jeden cvak. Preto má aj oveľa viac detailov, ktoré by človek inak ani nepostrehol a fotka sa dá vytlačiť na oveľa väčší papier s perfektnou ostrosťou a technickou kvalitou. Na ukážku dávam ako vyzerá fotka na jeden cvak s makroobjektívom a vyskladaná fotografia.

K takémuto druhu fotiek potrebujeme väčšinou špeciálne príslušenstvo. Najdôležitejšie sú asi mikro-posuvné sánky, ktoré dokážu buď fotoaparát alebo fotený hmyz posúvať po veľmi malých krokoch aby sme v každom kroku mohli urobiť jeden záber. Ďalej potrebujeme diaľkovú spúšť na fotoaparát, aby sme sa vyhli nechceným posuvom fotoaparátu. Veľmi dôležitý je program v počítači ktorý nám tieto jednotlivé zábery vyskladá dohromady, ako napríklad Zerene stacker, Helicon focus, Combine ZM. Kedysi najpoužívanejší Helicon focus mal veľkú výhodu, že dokázal priamo pracovať aj s RAW súbormi, čo jeho oponenti nedokážu ani teraz, ale predsa len medzi profesionálnymi mikrofotografmi sa dnes používa najviac Zerene stacker, ktorý podáva lepšie výsledky a dokáže pracovať so 16 bitovým TIFFom. Jedinou nevýhodou Zerene stackera je, že má tendenciu robiť transparentné časti fotky keď sa prekrývajú dve ostré časti (napríklad chlpy na hlave muchy sú väčšinou priesvitné). Ja aj tak tieto mikroskladanice fotím priamo do Jpeg, lebo aj tak je za tým veľmi veľa práce a fotiť to do RAWu a konvertovať to by zabralo veľa času. Osobne si svoj čas cením nato, aby som divákovi priniesol o 15 percent lepšiu kvalitu a strávil nad tým 20 hodín. Nie, ďakujem. Už takto je toho dosť.

Keďže sám skladané mikro a makro skúšam fotiť, tak som si musel tieto potrebné veci nejako zaobstarať. Dôležitá vec v tomto prípade je to, aké chce fotograf fotiť priblíženie. Pri veľkých priblíženiach, ako napríklad 20:1, si osobne myslím, že klasické makrosánky nie sú reálne využiteľné, lebo nie sú veľmi presné a pri takom zväčšení už potrebujeme presne posuvy o veľmi maličké vzdialenosti (napríklad 0.005 milimetra jeden posuv)  Preto som rozmýšľal ako to poriešiť a našiel som na internete špeciálne samo-posuvné, elektronicky ovládané sánky s posuvom 0.01mm. Samozrejme, cena, ktorá nebola lacnejšia ako 400 euro, ma veľmi neoslovila. Stále som premýšľal, že však hocijaký šrób má závit a keď kúpim jemný šróbik tak môžem aj jemne točiť a bude sa to posúvať oveľa jemnejšie ako klasické makrosánky. Tak som sa pustil do konštrukcie. Aby som to skrátil, urobil som asi 3 nevydarené pokusy a aj som to chcel vzdať. Štvrtý pokus sa nakoniec podaril. Na ebay som si nakúpil nejaké súčiastky, o ktorých som si myslel, že ich budem potrebovať a dal som dokopy toto zariadenie. Prikladám aj obrázok ako vyzerá celá moja zostava. Na nej je mikroposuvník zakrytý bielym krytom z lega aby do neho nepadal prach.

Hlavná súčiastka je lyžina Proxxon ktorá je na uchytávanie obrábaných súčiastok. Je to vlastne taký malý zverák. Hlavnú skrutku som vyhodil a epoxidom som nalepil moju skrutku, ktorú som kúpil v klasickom obchode, niečo ako baumax. Dokopy je to teda kopa epoxidu, lego, tri matice, hlavná skrutka, malý zverák a gumičky, ktoré to držia pohromade, aby to nehrkalo. Funguje to perfektne a som s tým schopný robiť posuv asi 0.01 milimetra, ale keď sa posnažím dokážem aj menej. Čiže toto je asi najdôležitejšia súčiastka z celého systému.

Ako som už naznačil, sú dva spôsoby ako fotiť hmyz. Jeden je taký, že sa foťák nachádza na posuvných sánkach a hmyz je napevno. Druhá možnosť, je presný opak. Hmyz sa posúva voči napevno upevnenému foťáku. Ja osobne preferujem druhú možnosť, aj keď tam si treba hmyz vycentrovať, aby nám pri točení kolieskom nevychádzal zo záberu. Preto by mal byť vo vodorovnej polohe voči objektívu aj horizontálne, aj vertikálne. Preto si pred samotným fotením skontrolujem prvú a poslednú pozíciu hmyzu, aby som videl, že mi všetko stále sedí v zábere ako má. Určite nepoteší, keď človek urobí 280 záberov a na posledných záberoch vidí, že mu hlava muchy uchádza z fotky preč do nejakého smeru. Na ukážku pridávam ako vyzerá jeden záber z mnohých a aspoň je vidno aká je hĺbka ostrosti maličká.

Samozrejme, na túto fotografiu som použil špeciálny mikroskopický objektív a ten má hĺbku ostrosti ešte oveľa menšiu ako klasický makroobjektív. Z fotky je jasne vidno, že jeden záber je v podstate úplne nepoužiteľný, lebo je to úplná mazanica. Po nafotení týchto záberov sa presúvam k počítaču, kde fotky hodím do špeciálneho priečinka a otvorím si skladací program. Po vyskladaní záberu nastáva ďalšia zložitá vec a to odstraňovanie artefaktov z fotografie. Ani skladacie programy nie sú všemocné a aj keď samé obsahujú nejaké retušovacie nástroje, ja preferujem photoshop. Väčšinou na záberoch odstraňujem auru okolo chlpov, aberáciu, slabý kontrast, prach, špiny …atď. Je to ešte kopa práce a výsledná fotografia často prejde od fotenia aj 5 až 10 hodinovým šolíchaním, aby vyzerala k svetu. Na ukážku pridávam nejaké porovnania, ako fotka vyzerala po zložení v skladacom programe a po finálnej úprave vo photoshope.